Rebeka Kartáčová & Margaréta Rybáriková - Anglicko, Eastbourne 2010

11.7.2011. 18:18 – približne o tomto čase pred rokom sme vystúpili z taxíka a úplne sme stratili slová. Pred odchodom sme videli nejaké fotky z Eastbourne a LTC Residence, ale nečakali sme, že nás to naživo tak očarí. Všetko naokolo sme označovali len jediným prívlastkom – „lovely“ (alebo v ľúbozvučnej slovenčine – „ľúbezné“).

V prvých chvíľach, keď na nás niekto prehovoril po anglicky, sa nám podarilo zo seba vysúkať iba nesúvislú vetu, aj to v troch rôznych časoch. Mali sme pocit, akoby sme sa angličtinu začali učiť len niekde v lietadle.

Keďže sme bývali priamo v škole (sídlo šľachtického rodu v 17. stor., neskôr dievčenská škola), zamestnanci školy nám ukázali, kde sa čo nachádza. Na všetko sme prikyvovali a hovorili „yes“ , no popravde za päť minút sme si nepamätali už ani kde je východ z budovy.

V tom čase sme mali 14 rokov a bola to pre nás veľká výzva. Od domova nás delilo more a niekoľko krajín, zrazu všetko ostalo len na nás. Keď sme chceli niečo vyriešiť boli sme na to samé. Tiež nám to sťažovala skutočnosť, že sme nemali inú možnosť, ako hovoriť po anglicky.
Keď sme prišli do izby, prvý pohľad nám padol na tigrované tangáče a topánky na (zdôrazňujem ) vysokých podpätkoch. Tešili sme sa, že budeme mať spolubývajúce z inej krajiny, ale po tomto sme sa báli, čo budú zač. Nakoniec vysvitlo, že sú to trinásťročné Brazílčanky, pre ktoré sú takéto veci v ich krajine bežné aj v ich veku. Prvé dva dni sme si vôbec nerozumeli, či už po povahovej alebo jazykovej stránke. Neskôr sa to ale všetko napravilo a dokázali sme stráviť hodiny rozprávaním sa o našich krajinách, zvykoch a mnohom inom.

Do Eastbourne sme prileteli v nedeľu a v pondelok sme mali písať test, podľa ktorého nás zaradili do levelov. Naozaj sme sa báli ako nás rozdelia, lebo sme sa nechceli od seba oddeliť. Prišli sme tam spolu ako tri kamarátky a hneď nám aj naše plány prekazili (vlastne sme si ich prekazili samé ), keďže každá z nás skončila v inom leveli. Dnes sa na to pozerám inak. Ako to už býva, dalo mi to nakoniec oveľa viac. V mojej triede mi bol jazykovo najbližšie len Slovinec, a ani ten mi nič nerozumel, takže nebola iná možnosť ako sa vždy vynájsť.

V deň keď sme už mali ísť každý do svojej triedy, sme boli v takom strese, že sme nedokázali ani zjesť raňajky (to je samozrejme individuálne). Prišli sme tam a prvý deň sme iba pozerali, počúvali a nechápali. Učiteľom sme poriadne nerozumeli, kvôli ich prízvuku. Trvalo nám takmer týždeň, kým sme si zvykli na ich angličtinu. Podobne to bolo aj so spolužiakmi (aj keď sa to nezdá, Slováci majú pomerne čistú angličtinu), pretože mali prízvuk poznačený materinskou rečou. Najväčšími expertmi boli Španieli.
Také hodiny, aké sme zažili v Eastbourne sa len tak hocikde nenájdu. Margaréta mávala hodiny v knižnici, ktorá bola z veľkej časti pôvodne zariadená, a ja v inej novej budove. Tieto prostredia boli na učenie veľmi príjemné.
Každý deň sme sa učili 4 hodiny. Učivo bolo skvele vyvážene, ani sme nemuseli stále drieť, ani sme sa neflákali. V triedach bolo maximálne 15 ľudí, takže to bolo osobnejšie, vytvorili sme si dobré vzťahy a lepšie sme spoznali spolužiakov aj učiteľov. Prežili sme s nimi naozaj veľa zábavy.

Po škole sme sa tiež nenudili. Každú stredu a sobotu sa konali výlety do rôznych južných miest a ostatné dni sme mali na výber z mnoho aktivít, napr.: plaváreň, športy, kino, disco, simulátor surfovania, laserový paintball... a ešte veľmi veľa iných. My sme mali najradšej prechádzky po čarovnom centre Eastbourne, ktoré bolo iba 10 minút od školy. Ďalších 5 minút od centra sa nachádzala kamienková pláž, ktorá nám za dva týždne prirástla k srdcu vďaka nenahraditeľnej atmosfére – príjemný morský vánok, čajky poletujúce na nádhernej modrej oblohe, točená zmrzlina a príjemní miestni ľudia, ktorí mali vždy úsmev na tvári.

Druhý týždeň bohužiaľ prešiel veľmi rýchlo. Všetko sme tam už poznali a jednoducho sme si to zamilovali. Ako to už chodí, krásne veci utečú najrýchlejšie.

Posledné dni sme viac-menej preplakali. Naozaj sme nechceli ísť domov a určite by sme si pridali ešte minimálne týždeň.

Tento pobyt nám dal veľmi veľa, či už čo sa týka jazyka alebo vzťahov a samostatnosti. Nadviazali sme veľa nových kamarátstiev s ľuďmi najrozličnejších národností. V angličtine sme sa „rozrozprávali“ a naučili sme sa byť zodpovedné samé za seba. Nezabudneme na naše spolubývajúce Nayaru a Jéssicu, na charizmatického Group leadera Charlieho (), dokonalú karamelovú Catburry čokoládu, a najmä na to čaro, ktoré mala krajina.
Spoznali sme tam aj dvoch Slovákov, s ktorými sme si ku koncu vytvorili skvelé kamarátstvo a dodnes sa s nimi stretávame.

Dva týždne sú naozaj málo, no napriek tomu na ne intenzívne myslíme takmer každý deň. Tak ľahko na tieto skvelé dva týždne nezabudneme a neodpustili by sme si keby sme sa tam raz nevrátili.